Tri týždne, jeden projekt a veľa nových pohľadov na svet

Som Andrea a k projektu Gear Up som sa dostala ako študentka JABOKu. Na škole nám boli predstavené dva dobrovoľnícke projekty a jedným z nich bol Sports Development v Juhoafrickej republike. Už samotná predstava, že by som mohla tri týždne stráviť v úplne inom kultúrnom prostredí a zároveň pracovať s deťmi, ma veľmi zaujala.
Do Juhoafrickej republiky som nechcela ísť iba ako turistka. Zaujímalo ma, ako vyzerá každodenný život ľudí, ktorí tam žijú, ako funguje miestna organizácia a čo vlastne znamená byť dobrovoľníkom v prostredí, ktoré je od toho môjho tak odlišné.
Mojím cieľom bolo Soshanguve, township, ktorý je súčasťou Pretórie. Práve tam pôsobí organizácia SAVWA, v ktorej som sa počas troch týždňov zapojila do programu Sports Development.

Ešte pred odchodom

Samotný projekt sa pre mňa začal ešte pred odletom. INEX pre nás pripravil predodjazdové školenie, počas ktorého sme sa pripravovali nielen prakticky, ale aj na to, čo môže znamenať prísť do úplne iného kultúrneho prostredia. Večer nám ľudia prostredníctvom formátu People Library zdieľali svoje vlastné skúsenosti a príbehy.

Skúšali sme si aj rôzne role-play situácie, v ktorých sme premýšľali nad tým, ako komunikovať s ľuďmi z odlišných kultúr a ako môžu naše vlastné predstavy ovplyvniť to, čo v inej krajine vnímame. Hovorili sme aj o privilégiách, ktoré si často ani neuvedomujeme, pretože ich považujeme za samozrejmosť.

Jedna z aktivít sa venovala aj mapám sveta a tomu, ako môžu ovplyvňovať naše vnímanie jednotlivých krajín a kontinentov. Zrazu sme sa pozerali na mapu inými očami a uvedomili si napríklad, že predstava o veľkosti Európy, ktorú máme zo školských máp, nemusí vôbec zodpovedať skutočným pomerom.

Keď sa z lopty stane spoločný jazyk

Sports Development je súčasťou programu After School. Ten počas školského roka prebieha od pondelka do piatku približne dve hodiny popoludní a zapája sa doň okolo 45 detí. Ide o dobrovoľnú voľnočasovú aktivitu, ktorá deťom ponúka priestor tráviť čas zmysluplne a bezpečne aj po skončení školy.
Počas môjho pobytu však práve prebiehali mesačné zimné prázdniny, takže program vyzeral trochu inak ako počas bežného školského roka. Mimo prázdnin sa veľká časť aktivít venuje pomoci s domácimi úlohami a ďalším vzdelávacím aktivitám. Dlhodobí dobrovoľníci pripravovali aj tematické dni, napríklad zamerané na výučbu ich rodného jazyka.
Ja som sa zapojila predovšetkým do športových aktivít. A práve šport sa ukázal ako jeden z najjednoduchších spôsobov, ako si nájsť cestu k deťom. Nemusela som dokonale ovládať ich jazyk a ani ony nemuseli vedieť po anglicky všetko, čo som chcela povedať. Stačila lopta, ihrisko a chuť hrať sa.

Na začiatku som deti ešte nepoznala. Nevedela som, kto je kto, kto sa vždy zapojí ako prvý, kto radšej pozoruje a kto sa snaží byť pri každej aktivite. Postupne som si však začala spájať tváre s menami a jednotlivými osobnosťami.
A potom som si všimla, že keď idem po ulici, deti mi mávajú.
Bol to malý moment, ale pre mňa znamenal veľa. Na začiatku som bola človek, ktorý prišiel zvonku. Po niekoľkých dňoch som už nebola úplne cudzia.

Raz týždenne, v pondelok, sme mali poradu, na ktorej sme plánovali program na ďalší týždeň. Ako krátkodobá dobrovoľníčka som bola v tom období jediná. Okrem mňa tam boli dve dlhodobé dobrovoľníčky z Francúzska, Sandrine a Aurora, ktoré už v Soshanguve strávili približne trištvrte roka, a niekoľko dobrovoľníkov priamo z komunity.
Práve vďaka nim som mala možnosť vidieť projekt aj z inej perspektívy. Ony už poznali deti, prostredie aj fungovanie organizácie, zatiaľ čo ja som všetko objavovala nanovo.

Dobrovoľníctvo môže vyzerať úplne inak

Okrem Sports Development v SAVWA práve prebiehal aj ďalší projekt, do ktorého som sa počas pobytu zapojila. V spolupráci s organizáciou Seriti sa vyberalo približne 300 dobrovoľníkov zo Soshanguve a Mabopane z viac ako 5 800 prihlásených.

Vybraní dobrovoľníci sa mali zapojiť do komunitných aktivít v štyroch oblastiach: Early Child Development, Agriculture, Green Works a Digi Champ. Prekvapilo ma, že išlo o platené dobrovoľníctvo. Spočiatku som si nebola istá, ako túto formu vnímať, ale postupne som to začala chápať skôr ako kompenzáciu za čas a prácu ľudí, ktorí sa do programu zapojili.

Pre mňa to bola zaujímavá skúsenosť aj preto, že som si uvedomila, ako rozdielne môže byť dobrovoľníctvo chápané v rôznych krajinách. Keď človek príde z Európy na krátkodobý dobrovoľnícky projekt, môže mať predstavu, že dobrovoľník je predovšetkým človek, ktorý má dostatok času a zdrojov na to, aby mohol pomáhať. Tu som videla ľudí, pre ktorých bolo zapojenie do komunitného programu zároveň príležitosťou získať pracovnú skúsenosť a finančnú kompenzáciu.
Aj to bola pre mňa dôležitá lekcia. Nie všetko, čo si pod určitým slovom predstavujeme my, musí mať rovnaký význam aj inde.

Keď sa práca odohráva za domom

Bývala som u rodiny, ktorá zároveň pracovala pre SAVWA. Vďaka tomu som mala možnosť pozorovať ďalší rozdiel medzi prostredím, ktoré poznám z Prahy, a tým, čo som zažila v Soshanguve.
V Česku som zvyknutá na pomerne jasné oddelenie pracovného a súkromného života. Ráno človek odíde do práce, vstúpi do svojej pracovnej role a po skončení pracovného času sa vracia domov.
U rodiny, v ktorej som bývala, boli tieto hranice oveľa menej výrazné.

Program After School, komunikácia s dobrovoľníkmi aj organizačné aktivity často prebiehali priamo pri dome. Ľudia sa zastavovali, riešili rôzne veci a pracovníci SAVWA boli súčasťou každodenného života komunity aj mimo klasického pracoviska.
Mám v hlave jeden veľmi živý obraz.
Po raňajkách som vyšla z domu v pyžame s tým, že prejdem len z jedného domu do druhého. Keď som však vyšla na záhradu, čakalo tam približne 300 dobrovoľníkov, ktorí prišli na organizačné informácie pred začiatkom programu.

Ešte pred chvíľou som bola doma v pyžame a o pár sekúnd neskôr som stála pred stovkami ľudí, ktorí prišli kvôli programu, na ktorom som sa tiež podieľala.

Práve takéto momenty mi ukazovali, že sociálna práca a komunitné projekty nemusia všade vyzerať ako kancelária, pracovný čas a zatvorené dvere. Niekedy sa jednoducho odohrávajú tam, kde ľudia žijú.

Každodennosť, ktorú si z Prahy nepredstavíte

Pobyt v Soshanguve mi ukázal aj množstvo úplne obyčajných vecí, nad ktorými som predtým nikdy veľmi nepremýšľala.

Napríklad elektrina. Výpadky boli bežnou súčasťou života. Niekedy nešla niekoľko hodín, inokedy aj niekoľko dní. Človek si veľmi rýchlo uvedomí, na koľko vecí v bežnom živote automaticky spolieha na to, že stačí niečo zapojiť do zásuvky.

Prekvapilo ma aj počasie. Do Juhoafrickej republiky som síce cestovala počas tamojšej zimy, ale predstava zimy sa mi stále spájala skôr s príjemnými teplotami cez deň než s tým, že sa v noci budem snažiť zahriať. Cez deň bolo približne dvadsať stupňov, ale po zotmení sa ochladilo veľmi rýchlo a niektoré noci teplota klesala až k nule.

Aj jedlo mi ukázalo rozdiel medzi tým, čo si človek predstavuje a aká je realita. V okolí, kde sme pôsobili, som videla deti, ktoré niekedy jedli iba raz alebo dvakrát denne. Počas zimy boli na stromoch najmä citróny, ktoré si deti občas odtrhli. Nebola to predstava tropickej krajiny plnej ovocia, ktorú som si možno s Juhoafrickou republikou podvedome spájala.

Zaujímavé pre mňa bolo aj porovnanie cien. Pred odchodom som automaticky očakávala, že každodenné náklady budú výrazne nižšie ako v Česku. Niektoré služby boli naozaj lacnejšie, napríklad doprava taxíkom. Pri potravinách som však mala opačnú skúsenosť a ceny mi v mnohých prípadoch pripadali porovnateľné s tým, na čo som zvyknutá z Česka.

Aj doprava bola pre mňa zaujímavá. Auto a taxíky sú veľmi bežným spôsobom prepravy a ľudí som často nevidela jednoducho kráčať ulicami tak, ako som zvyknutá z Prahy. V chudobnejších lokalitách však bolo bežné vidieť deti hrať sa vonku, často práve futbal.

Tri víkendy, tri úplne odlišné skúsenosti

Počas pracovných dní som veľa voľného času nemala. Okrem programu s deťmi sme sa venovali aj organizačnej práci spojenej s projektom Seriti a často sme končili až večer. O to viac som si užívala víkendy, počas ktorých som mohla spoznávať okolie aj ďalšie časti krajiny.

Prvý víkend som strávila v Pretorii spolu so Sandrine, Aurorou a Jacobom, synom hostiteľskej rodiny. Bol to úplne obyčajný deň. Išli sme do nákupného centra, kde sme si boli zajazdiť na inline korčuliach, a potom sme si dali niečo na jedenie.

Možno práve preto si naň spomínam tak rada. Počas dobrovoľníckeho projektu človek často premýšľa o tom, čo všetko by mal stihnúť a zažiť. Nakoniec však môžu byť najpríjemnejšie práve chvíle, keď jednoducho trávite čas spolu.

Druhý víkend som sa sama vybrala do Johannesburgu.
Jedným z miest, ktoré som chcela navštíviť, bolo Apartheid Museum. Vedela som, že história apartheidu je pre pochopenie Juhoafrickej republiky dôležitá, ale nečakala som, ako silno na mňa niektoré časti múzea zapôsobia.
Najviac si pamätám moment pri vstupe. Návštevníci dostávali pridelený vstup podľa kategórie „white“ alebo „non-white“, podobne ako boli ľudia rozdeľovaní počas apartheidu. Keď som musela prejsť prideleným vstupom, fyzicky mi prišlo zle.
V tej chvíli som už nečítala iba informácie o histórii. Na krátky moment som mala pocit, že som súčasťou systému, ktorý bol predtým pre mňa iba historickým faktom.

Johannesburg ma však prekvapoval aj mimo múzea.
Keď som sa chcela sama odfotiť na jednej vyhliadke, zastavila ma polícia. Pýtali sa ma, čo sa mi stalo, prečo som vonku sama a kde mám vodiča. Podobné upozornenia som dostávala aj od miestnych ľudí. Viackrát ma upozornili, aby som vonku nečakala na auto a radšej zostala vo vnútri, kým po mňa nepríde.

Bolo zvláštne zažiť situáciu, keď som sa sama necítila ohrozene, ale ľudia okolo mňa mi vysvetľovali, že by som mala byť opatrná.
Zároveň mal Johannesburg úplne inú tvár v umeleckej štvrti, ktorú som navštívila. Boli tam galérie, výstavy, kaviarne a ľudia trávili čas vonku. Sadla som si tam k šachu a na chvíľu som mala pocit, že som v úplne inom meste.
Aj to bol pre mňa dôležitý moment. Čím dlhšie som v JAR bola, tým menej mi dávalo zmysel snažiť sa vytvoriť si jeden jednoduchý obraz tejto krajiny.

Posledný víkend som odletela do Kapského Mesta. Stihla som Boulders Beach s tučniakmi, Cape Point a Mys dobrej nádeje. Príroda bola nádherná, ale aj tu som si všímala niečo, čo som počas pobytu začala vnímať čoraz intenzívnejšie – sociálne rozdiely.

Na jednej strane som videla townshipy a miesta, kde boli životné podmienky výrazne skromnejšie. Na druhej strane stáli uzavreté rezidenčné komplexy, luxusné domy a reštaurácie.
Tento kontrast som už nedokázala oddeliť od toho, čo som zažívala počas práce.

V okolí Soshanguve som stretávala deti, ktorých možnosti boli úplne iné ako moje. Niekedy jedli raz alebo dvakrát denne. Počas zimy si mohli odtrhnúť citrón zo stromu, ktorý tam rástol. O pár dní neskôr som sedela v dobrej reštaurácii a uvedomovala si, ako blízko vedľa seba môžu existovať dva úplne odlišné svety.

Čo mi tri týždne v JAR dali

Keď som do Juhoafrickej republiky odchádzala, predstavovala som si predovšetkým prácu s deťmi. Myslela som na šport, After School program a na to, ako budem fungovať v úplne inom kultúrnom prostredí.
Nakoniec bola práca s deťmi iba jednou časťou toho, čo som si odniesla.

Začala som viac premýšľať o tom, čo znamená bezpečie, dobrovoľníctvo, sociálna práca alebo obyčajný každodenný život. Uvedomila som si, že pracovný a súkromný život môžu byť usporiadané úplne inak. Že dobrovoľníctvo môže byť zároveň spôsobom, ako získať pracovnú skúsenosť a finančnú kompenzáciu. A že história, o ktorej sa učíme v škole, môže pôsobiť úplne inak, keď človek stojí pred dverami označenými podľa farby pleti.

Tri týždne sú zároveň príliš krátky čas na to, aby som mohla povedať, že som Juhoafrickú republiku spoznala.
Môžem povedať iba to, že som do nej na tri týždne vstúpila.

Spoznala som jednu komunitu, jednu organizáciu, niekoľko rodín, skupinu detí a dobrovoľníkov. Videla som krásne miesta aj situácie, ktoré sa mi sledovali ťažko. Zažila som horúce dni aj noci takmer pri nule, výpadky elektriny, športovanie s deťmi, organizačné stretnutia na záhrade, múzeum pripomínajúce jednu z najťažších kapitol miestnej histórie aj úplne obyčajné popoludnie na inline korčuliach.

A hlavne som mala možnosť na chvíľu žiť každodennosť, ktorá bola od tej mojej v mnohom veľmi odlišná.

Keď si dnes spomeniem na Soshanguve, ako prvé sa mi však nevybavia tučniaky z Boulders Beach ani výhľad z Cape Point.

Vybaví sa mi záhrada.

Ja, ešte v pyžame po raňajkách, a pred sebou približne 300 ľudí, ktorí čakali na organizačné informácie k začiatku programu.

A možno práve vtedy som pochopila, že som sa na tri týždne naozaj stala súčasťou úplne iného každodenného života.